Na smutnej chodbe schátranej nemocnice, inak s pekným názvom - Rooseveltova - stojíme tri. S hrmotom prichádza malá, krátkovlasá guľa a takto sa nám prihovorí: "čo sa vás tu toľko nahrnulo?". Sestrička to nebude, ani sanitárka, nazvime ju, teta. Základnou úlohou je poslať pacientky prezliecť sa a zapísať šaty, ktoré s dôverou nechávame v útrobách nemocnice. Teta je "neviemprečo" frustrovaná a kričí na mňa, aj na pani po mojej ľavici. Vraj to tu všetko roztrhá a môže sa na to vys... Mám veľkú chuť tetu guľatú objať okolo pliec a s úsmevom jej povedať, nech si nájde inú prácu. F.D.Roosevelt, po ktorom je nemocnica nazvaná, by z tohto prístupu nemal radosť. Jeden múdry človek raz povedal: "Máš pocit, že je zle? Chvíľu vyčkaj, ono sa to zmení".
Ešte za čias Mečiara som študovala na zdravotníckej škole v Nitre. Praxovala na rôznych oddeleniach. Nezabudnem na jedno oddelenie a zvlášť na starého pána, ktorý mal v krku dieru. Po tracheostómii. Starký nerozprával, bol pomalý, nevládny. Chcela som ho nakŕmiť. Slzy mi vbehli do očí, keď som zbadala dieru v krku upchatú trojdňovými omrvinkami. Dedka som poumývala, nakŕmila, poprosila sestry o zakrytie otvoru aspoň počas jedla, moju prosbu ignorovali. Človek netúži byť pacientom, ale ani pozorovateľom ľahostajného prístupu.
Niekedy v období, keď Mečiar dospieval svoj rozlúčkový song národu slovenskému a Dzurinda vyhrnul rukávy, som pracovala ako zdravotná sestra. Moja mladá duša násťročnej bola v priveľkom kontraste so zúboženými telami starčekov a stareniek, s ešte úbohejšou budovou Domova. Najväčšiu úbohosť som však zažila u niektorých kolegýň. Nočná smena striedala dennú a tu mi bolo oznámené, že babka na druhom poschodí je slabá, stará, má vysoké horúčky, v noci mi umrie, nech sa pripravím. Starenku som navštevovala každú hodinu, podávala čaj, prezliekala pyžamo, teplota jej do rána klesla. Ráno sa ma kolega spýtal, prečo som sa o babku tak starala, prečo mi na tom záležalo, veď už je stará. Nedokázala som odpovedať, len som nechápavo vypúlila svoje čierne oči. Neumrela v tú noc, ani na tie ďalšie. Zdravila som sa s ňou celý rok, počas ktorého som tam pracovala. Človek nemá chuť byť hospitalizovaný počas vlády kohokoľvek.
Na prvom poschodí nemocnice som vyfasovala posteľ pri okne. Potešilo ma to, až do momentu, kedy som zistila, že okno sa otvoriť nedá a žalúzie je zatiahnuté snáď od roku, kedy som sa narodila. Retro stolík s retro šuflíkom dokážem otvoriť až na tretí deň hospitalizácie. Vyšetrovňa, sesterská izba, záchody, sprchy v smutnom, až archaickom stave. Ale niečo tu, na tomto oddelení bolo príjemné, voňalo skromnosťou, empatiou, ľudskosťou, radosťou z práce. Áno, bol to personál.
Boli to ľudia, od chirurgov na operačke, lekárov, cez sestry, po upratovačky.
Oni vedia, ja viem, vy viete, že stav nemocníc je príšerný. Som sklamaná z mocnárov tohto štátu, skutočne neviem, kam idú všetky tie peniaze. Jedným dychom vzdávam poklonu personálu, ktorý odvádza profesionálnu a ľudskú prácu v skromných podmienkach tejto nemocnice, ktorá s láskou spomína na roky osemdesiate, ba aj sedemdesiate.
Ale ten múdry človek povedal aj toto: "Máš pocit, že je dobre? Chvíľu vyčkaj, mraky prídu".
Opäť výťah a stláčam poschodie "mínus dva", kde si mám vyzdvihnúť šaty. Kráčam desivou, tmavou chodbou opatrne, pomaly, som tam úplne sama. Mínus druhé poschodie dostáva mínus dva body za estetiku. Míňam márnicu a na konci chodby pravidelne bliká oranžové svetlo. Mám chuť zutekať, ale operačné rany bolia. Na dverách visí tabuľka "ochvíľu otvorím". Rozhodnem sa teda počkať. Po chvíli, pani tlačiaca pred sebou prázdny vozík mi poradí, nech zazvoním. Zvnútra počuť nervózne kroky a ešte nervóznejší tón reči: "Však je otvorené, čo tam stojíte?". Nevidím dobre na tento uzlík nervov, pretože tabuľka "ochvíľu otvorím" prekáža v tom, aby sa nám stretli pohľady. Vraj som jediná zo sto, ktorá si tabuľku všimla. Budem nad tým uvažovať.
Áno, byť všímavým je na obtiaž. Pre mňa nie, no pre druhých áno.
Úprimný obdiv k práci tých, ktorí ju robia svedomito, láskavo, zodpovedne, s úprimným srdcom a bez nadradenosti. Srdečne pozdravujem prvé poschodie Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici a za všetko ďakujem.
