Malá, detská dlaň sa v tej veľkej, otcovskej stráca. Drobná ruka obopne otcov palec, stláča ho.
Dôveruje.
Dôveruje aj teraz, aj keď detská ruka dávno vyrástla. Ale tá jeho, je a bude otcovská večne.
Bystrá hlava, čestná. Vysoké dumajúce čelo. Spravodlivo, časom prešedivené fúzy s bradou.
Ľahko spadnuté viečka. Únava? Starosť? Vek? Je v nich život, iskra a to je podstatné.
Pozerám na jeho pracovný stolík. Malá soška bruchatého, sediaceho Buddhu. Nenapíšem, že aj on je bruchatý. On predsa nie je bruchatý! Len mu chutí mamina kuchyňa, je to labužník.
Úsmev! A s úsmevom sa mení aj tvar tmavých očí, prehĺbia sa vrásky šťastia. Okrúhla tvár vtedy vyžaruje spokojnosť a vnútorné teplo.
Pohľad mi padne aj na nočný stolík. Na stolíku veľký zvonček. A v zvonci zvuk, ktorý má od detstva tak rád.
V kuchyni, vo svetle malej lampy, postava muža v typickom, harmonickom postoji. Ten postoj mám po ňom, ukľudňuje ma. Rád jedáva v stoji a veľkou lyžicou, ako od Kukučína. Starou, hliníkovou. Nedá ju za nič.
Veľkou rukou odháňal strašidlá, keď som bola malá.
Veľkou rukou zhasne sviečku, keď zaspávam.
Veľkú ruku podá vždy, keď treba.
Tato, tatíčko..
