Hlavou mu víri neskutočne veľa otázok: "Čo to preboha bolo?
Čo sa stalo?". Tep sa prudko zrýchľuje.. dych sa stáva plytkejším..
"Ako sa to stalo?
Čo to tam na ceste leží?". Rozum nechápe, telo sa odrazu z predstavovaného kresla obývačky ocitlo v aute s rozbitým čelným sklom.
"Zrazil som človeka?
Žije vôbec? Nežije? Krucinál!! Bože, ach.. určite žije, MUSÍ ŽIŤ!".
Prečo by mal žiť? Lebo si to ty prikázal? Pretože si to želáš? Načo si myslel?
"Och, to nemôže byť pravda?! Prečo sa ten človek nehýbe?". Muž horúčkovito premýšľa, čo skôr urobiť.
"On je vážne mŕtvy?". V chvate vybehne von z auta, aby tak skontroloval situáciu. Vlastne sa len chce uistiť, že ten človek, ktorý mu hlavou rozbil čelné sklo je v poriadku. Telo tam nehybne leží, zdá sa, akoby z neho unikal život.. topánky rozhodené na ceste, dáždnik tri metre od tela.
Ešte stále si nepripúšťa, že by mal byť zdrojom nešťastia pre niekoho cudzieho.
"Ja predsa nie som vrah!!". V tom sa mu už tisnú slzy do očí.. Bojí sa prehovoriť na to nehybné telo voľne pohodené na ceste. Čo na to povie jeho rodina? Čo kolegovia v práci? Do konca života ho bude prenasledovať tento okamih.
Skľúčeného muža premkne panika a strach, veľký strach! Je v takom šoku, že sa bojí nazrieť do tváre toho nešťastníka. Nešťastník je však tvárou zaborený do zeme.
"Nechcem ísť za mreže, kur.a, to nemôže byť pravda!! To je odporný, zlý sen!". Pareticky postáva nad doráňaným telom a má pocit, akoby pri tom bezduchom tele prestál už hodiny..
Ani si nevšimol, že človek, ktorý mu prerazil čelné sklo má dlhé vlasy. "Veď je to žena!".
Vydesený muž roztrasenými rukami vyťahuje mobil z vrecka, aby vytočil "stopäťdesiatpäťku".
.. je mu do plaču a tak sa rozplače..
Pred štyrmi rokmi ma zrazilo auto - veľa si z toho nepamätám. Len toľko, že mi jedno auto dalo prednosť a to druhé, to druhé už nestihlo.. Na prvý moment po zrážke s autom nikdy nezabudnem. Zdvíhali ma zo zeme a ja som im ďakovala, že mi pomáhajú vstať, lebo som si myslela, že som od únavy odpadla.
V šoku som bola aj ja, samozrejme. Až po pár hodinách mi to všetko došlo, až vtedy, keď mi chirurg v zrkadle ukázal moje pozašívané, tržné rany na tvári.
Vtedy som sa rozplakala aj ja..
Plakala som, lebo mi bolo povedané, že školu dokončím o rok neskôr ako moje spolužiačky, plakala som, lebo moja pozašívaná tvár vyzerala tak zúbožene! "Bude sa moja zjazvená tvár páčiť priateľovi? ...".
Celý článok vznikol na popud dnešného odchodu z práce. Tiež som bola myšlienkami v tichšom prostredí môjho domova a na červenú som pribrzdila len tak-tak.
Niekedy je dobré pozrieť sa na veci tak trocha z inej strany, z toho druhého brehu..