Za oknom tri čiernovlasé hlavy a tri páry veľkých, tmavých očí.
Malé nosy natlačené na okne.
Zoradení v postupke, najprv sestra, potom ja a nakoniec, mladší brat.
.. v pyžamách a často bosí, i keď sa to nesmelo.
Ten padajúci sneh nás skutočne fascinoval - len tak si poletoval, ako vietor fúkol, tam sa zvrtol a v svetle pouličnej lampy tancoval.
Nás troch to veľmi uspokojovalo.
A postupne aj uspávalo ..
Tak málo nám stačilo, aby sme boli šťastní. Snažila som sa pozorovať tanec vždy len jednej vločky, od nebies, až po zem.
Včera večer, stála som za tým istým oknom - v župane. To isté okno, tá istá pouličná lampa.
No bez snehu, bez vločiek, bez nadšenia v očiach.
Miesto toho som sa dívala na igelitky zavesené na kríkoch a konároch. Tiež si len tak poletovali, ako vietor zadul, tam sa zvrtli a snažili sa tancovať. Videla som Billu, aj Tesco, bolo ich tam veľa.
Včera tam, pri tom okne, som zatúžila po rovnakej otázke.
"Mamička, môžem sa pozerať ako sneží?". A ja by som odpovedala, "pravdaže" a očami pohladila svoje dieťa. Verím, že raz mi bude dopriaté mať vlastné deti a ja s nimi budem pozorovať ten "krehký, zimný tanec snehových vločiek".